Výnimočné deti

Keď pochopíme svoje ťažkosti a inakosti, porozumieme, prečo ich máme, získame kľúč k pochopeniu inakosti u druhých. Ak pochopíme inakosti u druhých, získame schopnosti a vhľady, ktoré by sme bez deti s postihnutím nemohli získať.

Žijú medzi nami a niektorých z nás sa to týka. Každá mama, ktorá čaká a vychováva dieťa, na ne trochu myslí, alebo sa nejakým spôsobom s témou iných detí stretne. Ako ich pomenovať jedným menom? Uviedla som pojem iné deti. Ten používam ja, ale páči sa mi aj "exceptional children". Ten ich podľa mňa najviac vystihuje. Na Slovensku ešte tento pojem nie je pochopený. Ešte sa vám určite stáva, že keď stretnete dieťa s mentálnym postihnutím, či kričiaceho autistu, zneistiete. Ak aj nemáte negatívny, tak určite taký neistý pocit. Nie je to niečo, čo bežne stretávate. Niektoré školy, či učitelia považujú deti s poruchami učenia za hlúpe a lenivé, tie s poruchami správania za neposlušné.

Skúsme sa pozrieť na nich tak, že sú vskutku výnimočné.

Po prvé ich je málo. Takže aj v tom sú výnimočné.

Po druhé, nestačí im bežná škola. Potrebujú iný prístup. Musím ako učiteľ vyvinúť úsilie, aby som ich naučil a bol s prácou spokojný. Musím sa učiť, byť tvorivý, škola musí chcieť a vytvoriť podmienky, rodičia musia prijať, že v bežnej triede sú aj tieto deti.

Po tretie, ako rodič prechádzam nesmierne ťažkou cestou, cestou rozvoja svojich cností, ako je trpezlivosť, silná vôľa, sebaobeta, ...

Po štvrté, nerozumieme im, nechápeme ich, nemáme povedomie ...ak sa nás to osobne nedotklo, nezaujímajú nás. Výnimočné deti v nás pri stretnutí s nimi, alebo s témou o nich vyvolajú pocit, niečo ako strach, strach z nepoznaného.

Po piate, odmietame ich, pretože je to jednoduchšie.

Ak sa však dostaneme ďalej a nezostaneme iba pri pocite, či odmietnutí, dozvieme sa o nich veľa zaujímavého. Napríklad, že niektorých typov je stále viac. Pribúda porúch učenia, komunikácie, správania, aj autistov.

AUTIZMUS (PAS) je mentálne postihnutie, ktoré jedincovi bráni triediť informácie a porozumieť im.

Ako veľmi je rozšírený? 1 zo 100

Ešte donedávna bol autizmus považovaný za zriedkavú poruchu, opradenú množstvom mýtov. Výskum v posledných rokoch však potvrdil, že autizmus je bežnejší, ako sme si mysleli. Podľa štatistík z roku 2012 postihuje autizmus v Európe každého 100-ho človeka.

Koľko ľudí s diagnózou PAS žije na Slovensku?

Na Slovensku neexistujú verejne dostupné štatistiky o počte ľudí s diagnózou PAS. Ak by sme však vychádzali z faktu, že na 100 obyvateľov pripadá jeden človek s poruchou autistického spektra, podľa sčítania obyvateľov z roku 2010 by nám vyšlo číslo 54 297.

Zdroj: https://www.sposa.sk/autizmus/co-je-autizmus/

Prirodzenou vlastnosťou človeka je, že je zvedavý. Mnohí chceme vedieť prečo. Prečo sú medzi nami, prečo sa narodil práve mne, prečo ich pribúda, ako im pomôcť, ako ich sprevádzať, či učiť..., toto všetko sú otázky, ktoré nie sú zodpovedané. Stále hľadáme odpovede. Ako rodič, ako študent špeciálnej pedagogiky, ako terapeut, či vedec, lekár..., všetci hľadáme a mne osobne sa zdá, že blúdime.

Z pozície študenta je mi jasné, že zorientovať sa v tom množstve výskumov, názorov, to je fuška.

Ako rodič som zúfalá, že nemám pre svoje dieťa s problémom dostatočnú pomoc. Musím si prejsť ťažkú cestu hľadania, postupného odhaľovania otázok a nejasností. Na Slovensku je zatiaľ málo odborníkov, ktorí dokážu správne diagnostikovať, a čo už potom pomôcť?

Skoro v každej triede dnes máme výnimočné dieťa. Nie je prirodzene prijaté. Ani jeho rovesníci ešte nemôžu vciťovať a vnímať z kolektívneho vedomia, ako k svojmu inému spolužiakovi pristupovať, preto ho sprvoti odmietajú.

Musíte uznať, že stále nás to vedie k tomu, že tieto deti sú výnimočné. Vyzývajú nás, aby sme na sebe pracovali, aby sme sa rozvíjali, učili a objavovali nové veci, aby sme boli tvoriví a vynachádzaví. Nemôžeme sedieť doma pri telke, musíme hľadať informácie, prípadne preštudovať výskumy, ísť do sveta, pýtať sa, rozhodovať sa.

Ja osobne som pri práci s týmito deťmi našla samu seba. Pri štúdiu a pozorovaní inakosti som tiež prešla dlhú cestu, ktorá ma zaviedla až k pochopeniu vlastných ťažkostí. Každý máme nejakú "výnimočnú črtu", či už strachy, hnevy, alebo sme príliš, či málo aktívni. Keď pochopíme svoje ťažkosti a inakosti, porozumieme, prečo ich máme, získame kľúč k pochopeniu inakosti u druhých. Ak ideme ešte ďalej - ak pochopíme inakosti u druhých, získame schopnosti a vhľady, ktoré by sme bez deti s postihnutím nemohli získať.

Ako nás naučili mnohí veľkí pedagógovia a myslitelia, verím, človek je telo, duša a duch. Ak vychádzame z toho, že duch nemôže ochorieť, potom to znamená, že dieťa s postihnutím, je vo svojom jadre celkom plnohodnotným človekom ako každý zdravý človek. Len jeho nástroj nie je celkom dobre naladený, alebo je poškodený. Všetky odchýlky, ktoré iné deti vykazujú, sú ako vloha prítomné aj v nás samých. Neprejavujú sa, alebo len v miernej forme.

Ako to vnímate vy? Máte doma alebo vo svojom okolí výnimočné dieťa a podarilo sa vám zavnímať jeho ducha, či dušu?

Čo si myslíte o názore, že autisti poukazujú svojim vzďaľovaním sa nášmu svetu, svojou "nechuťou" byť tu a teraz, na trend, ku ktorému ľudstvo speje?

Tento blog vznikol ako úloha študentky špeciálnej pedagogiky na UKF Nitra. Budem rada, ak vyslovíte svoj názor na výnimočné deti alebo odpoviete na otázky na konci blogu.

Ďakujem