Skutočné potreby detí-prvé prahy ODPORU

Dieťa chce na sebe pracovať. Narodí sa, čím prejde svojim prvým prahom na svojej pozemskej púti. Potrebuje sa prispôsobiť svojim novým podmienkam, do ktorých prišlo z maternice. Začala sa cesta jeho objavovania samého seba a sveta okolo. Objavuje svoje telo, skúma svet končatinami a postupne sa prebúdzajúcimi zmyslami...počúva, pozerá, hmatá a cíti. Potrebuje objavovať svoj vlastný život. Má svoj čas a svoju rýchlosť. Hľadá si rôzne polohy svojho tela a chce sa to naučiť samé. Učí sa dôverovať sebe samému, svojim individuálnym možnostiam.

Ak prejde pôrodnými cestami, je to prvý krok v budovaní dôležitého zmyslu- hmatu. Je to prvé zažitie hraníc. Ak tento prvý zážitok nemá, bude mu možno neskôr chýbať. Keď potom objavuje svoje končatiny, keď sa učí chodiť...ako sa k týmto krokom postavíme? Dieťa potrebuje spoznávať samé seba, chce to robiť samo. Poskytneme mu jemu vlastný čas a priestor alebo netrpezlivo, či až so strachom očakávame kedy už začne chodiť, alebo predtým kedy sa začne otáčať a pod..? Áno sú tu určité míľniky vývoja. Čo môžeme robiť preto, aby sme nemali strach, aby sme dôverovali dieťaťu? Jednu kľúčovú vec potrebujem spomenúť- dnes už nie je bežná, ale v nedávnej minulosti bola. Nepodkladajme dieťaťu vankúš, aby sedelo, nestavajme ho na nohy. Nechajme to na ňom. Je to nesmierne dôležitý a významný okamžik- prah k ľudskosti, prekonanie zemskej tiaže a vzpriamenie. Musí to zvládnuť sám. Ak mu pomáhame nesprávnym spôsobom, skazíme mu tým život. Máme nutkanie už tu, v jeho úplne prvej fáze jeho cesty podsúvať mu naše názory, modely, programy, strachy. Dieťa si tu však rozvíja svoj zmysel pre rovnováhu, svoj budúci POKOJ v DUŠI. Chce byť ako my, chce nás napodobňovať a vlastnými silami s vidinou tohto cieľa dokáže prekonať tiaž zeme. Bez vzoru, prítomnosti človeka to ale nedokáže. Vzpriamenie je jeho prvý dôležitý krok pri napĺňaní potreby spojiť sa s ľudským spoločenstvom. Ako sa dieťa vzpriami, ako zvláda svoje prvé kroky, tak bude neskôr zvládať´ ďalšie prahy. Môžeme pozorovať ,či to robí opatrne, alebo rýchlo, alebo sebaisto, určite ste spozorovali ten významný pocit šťastia na jeho tvári, keď sa mu to podarí.

Pôrod a vzpriamenie sú prvé dôležité prahy ODPORU. Dieťa musí prekonať prekážky, rodí sa cez ne stále znovu do ďalších etáp na ceste do sveta.

Potom prichádza ďalší dôležitý prah. Dlho experimentuje s hláskami, slovami a vetami, až príde okamih, keď si začne hovoriť JA. Najprv povie Janko chce, a zrazu sa to premení na JA chcem. Čo sa to tu v tomto čase deje? Janko zrazu pocítil v sebe novú kvalitu, novú silu, keď zrazu povie a dôrazne to stále opakuje "JA chcem." A ešte častejšie "JA nechcem." Dieťa prechádza do novej fázy seba objavovania. Doteraz žilo akoby napojené na špagátiku, ako marionetka vedená neviditeľnými hercami. Ale zrazu títo herci- pomocníci odstupujú. JA chce zvládať samo. Doteraz ale vedelo ,čo má robiť z vyššieho princípu, podobne ako semeno vyklíči alebo zviera inštinktívne vie, čo má robiť. Bolo nesené minulosťou, vyšším princípom. Od chvíle, keď si povie JA, nás potrebuje . Potrebovalo nás aj doteraz, ale od tejto chvíle nás potrebuje ešte inak. Opustila ho jeho minulosť, a ocitlo sa v období prázdna, veľkej zraniteľnosti(cca 3-4roky). Dieťa je v tejto fáze veľmi citlivé a krehké, veľmi otvorené, s veľkým záujmom o svet, niektoré veľmi opatrné, hľadajúce svoje hranice...Doteraz sa spájalo len so sebou, svojim telom a najbližším okolím. Teraz nastúpilo cestu do sveta. My sa stávame jeho ústredným bodom.

Deje sa tu ešte niečo dôležité, nesmierne významné pre ďalší život a zdravie dieťaťa. Tým, že dieťa prijíma do seba stravu zo sveta, musí sa naučiť aj samostatne ju zo seba svetu zasa vrátiť(ovládať svoje svalové zvierače) . Táto schopnosť nastupuje cca spolu s so schopnosťou hovoriť si JA. K tomu , aby si dieťa začalo hovoriť JA vedie cesta zrážok. Dieťa si potrebuje nahmatať, pocítiť, naraziť, udrieť sa ,pichnúť sa...a nastane chvíľa, keď sa naplní nádoba počtom zrážok a JA je tu. Zrážkami s vonkajším svetom , stretnutím s prudkým svetlom, bolesťou , ranami...si dieťa rozvíja svoje základné, životne dôležité zmysly- životný zmysel, zmysel pre rovnováhu, hmat a zmysel pre pohyb.

Životný zmysel v našej vedeckej reči je autonómna nervová sústava, sympatikus a parasympatikus. Sieť s malými uzlami, ktorá prestupuje všetky orgány(najviac v brušnej dutine). Umožňuje nám vnímanie svoje tela. Dáva nám včasnú výstrahu, upozorní nás bolesťou.

Hmat- vnímanie seba samého, kde hraničím so svetom, hmatové zakončenia na koži, svrbenie, šteklenie, dotyky, neha, ale aj úder...priestor stretávania sa s človekom aj svetom...

Zmysel pre rovnováhu potrebujeme aj preto, aby sme mali pokoj v duši.

Zmysel pre pohyb je hlboký svalový zmysel. Skúsenosťou pohybu sa rozvíja myslenie, napr. porozumenie pre matematiku, najmä aritmetiku.

Čo sú to vlastne tieto zmysly? Je to súčasť našej nervovej sústavy, ktorú si dieťa postupne rozvíja. K tomu potrebuje dospelého a jeho ODPOR. Ak nemá dostatočný odpor, nedokáže si určité veci dobre rozvinúť. ODPORom silnie, rastie, spevňuje sa. Vnútorne sa spevňuje niečo veľmi dôležité, niečo vlastné IBA človeku.

Ak sa základné 4 zmysly, teda táto časť nervovej sústavy dobre nevyvinú, nastanú ťažkosti.

Autizmus, schizofrénie, psychózy, neskôr rakovina. V súvislosti s hmatom napr. nezreteľné prežívanie hraníc, prílišná emocionalita, úzkosti, fóbie, nutkania, náchylnosť k infekciám. V súvislosti s pohybom depresie, strata radosti, hyperaktivita. Alergie, exémy...Poruchy zrelosti- dysky, poruchy pozornosti, poruchy komunikácie. ..a to sme iba na začiatku našej ľudskej púte.

Čo je teda cieľom človeka a už aj dieťaťa v prvej fáze života? Aké sú skutočné potreby dieťaťa ? Ako môžeme deťom pomáhať?

Môžete si ich sami vyvodiť z tohto článku a prečítať o nich v jeho Druhom dieli.