Škola, a už aj škôlka sa musia zmeniť

Škola, a už aj škôlka sa musia zmeniť. Deti pomaly až do vyčerpania vypĺňajúce pracovné listy s presnými formami a plné strachu, učiteľ stojaci pred tabuľou a deti sediace v laviciach, a mnoho ďalších vecí, ako je napr. známkovanie, to už by malo byť minulosťou. Dieťaťu by sme mali ponúknuť pohyb, zážitok, stretnutie s realitou, učenie vonku, ľudský prístup a nie výchovu poslušných "robotov" vyhovujúcich momentálnemu ekonomickému smerovaniu spoločnosti.

Moja cesta k inému vzdelávaniu začala v deň, keď môj syn prišiel ku mne a poprosil ma, aby som ho vyskúšala z chémie a fyziky. Odriekaval naspamäť poznámky nadiktované v zošite. Nerozumela som tým mŕtvym vetám. Všetko sa vo mne vzbúrilo. Čo, to snáď nemôže byť pravda! (bolo to síce pred pár rokmi, ale dám ruku do ohňa, že aj dnes sa to ešte deje). Zmenili sme školu, a aj ja, ako rodič, som nastúpila na novú cestu. Otázka zmeny vzdelávania sa stala kľúčovou témou môjho života, tak osobného, ako aj profesionálneho.

Kam speje dnešná výchova a vzdelávanie? Ja osobne pozorujem, že ku mne prichádza stále viac detí s problémami. Alebo sa javia ako nevychovateľné. Vylúčime ich zo školy, alebo do konca už zo škôlky..dokedy? Bude ich stále viac. Chcú nám ukázať, dávajú nám signály, že niečo nie je v poriadku. Výchova prispôsobená potrebám politiky a ekonomiky, to už nie! Takú nechceme, chceme byť sami sebou. Chceme výchovu a vzdelávanie, ktoré vychádza z potrieb dieťaťa, nie spoločnosti. Koncept dobrého, poslušného dieťaťa už neberieme. Chceme objavovať svet s radosťou, dobrodružstvom, bez večného napomínania a poučovania.

Určite vnímate, že smerovanie škôl, a už aj škôlok sa nastavuje potrebám doby, ale v akom význame? Berie sa ohľad na správny vývoj dieťaťa alebo len na ekonomické ukazovatele? Frčí angličtina, manažment, počítače, IT svet, tak podľa toho založíme, či zmeníme školu.

Mám na to úplne iný názor. Všetky tieto vyššie spomínané podobné parametre školy, aby bola moderná, vznikajú podľa potrieb určitých dospelých. A mnoho ďalších dospelých, vyzerá to tak, že stále ešte väčšina, má tiež oči a uši len pre svoj osobný prospech a pohodlnosť, preto im môže vyhovovať súčasný model vzdelávania v našej krajine.

Pozrime sa na výchovu a vzdelávanie inou optikou, tak aby vychádzala z potrieb dieťaťa, nie z potrieb spoločnosti.

Možno sa rodičom páči škôlka s anglickým jazykom, ale páči sa vskutku aj deťom? Je to ich potreba, keď ešte nemajú dobre zvládnutý materinský jazyk, vstrebávať aj iný?

Je potrebou dieťaťa mať v útlom veku mobil , či tablet? Naschvál uvádzam tieto markantné a najbežnejšie "potreby". Zamyslite sa rodičia, potrebujú toto vaše deti? Alebo je to otázka vašich túžob, či čoho vlastne?

Čo vlastne naše deti potrebujú?

Pozorujme a vytvárajme priestor. Neformujme podľa svojich predstáv, nenechajme sa ovplyvniť svojimi traumami, či nenaplnenými snami. Dieťa v rannom detstve nechce byť vrcholovým športovcom, či chodiacou encyklopédiou. Dieťa chce mať pocit, že rodič vie. Že tak ako rastlina vie, ako sa má vyvíjať, tak to vie aj dieťa. Sprevádzajme ho bdelo na jeho dobrodružnej ceste rozvoja. Potrebuje našu pomoc. Nemôžeme to ani nechať na "prírodu". Človek je kultúrna a sociálna bytosť. Potrebuje nás, aby podľa nášho vzoru, podľa našich morálnych princípov sa včlenilo do okolitého sveta, kultúrneho aj sociálneho. Výchova má byť riadená a formovaná. Ale nie podľa nejakej vonkajšej normy, či už spoločenskej, alebo náboženskej. Sloboda, individualita a skutočne ľudské impulzy sa chcú v dieťati realizovať, sú v ňom ako semienka, o ktoré sa treba starať. Vytvoriť im vhodné prostredie, dať im výživu a všetko potrebné pre jeho zdravý vývoj.

Aká by mala byť škola pre dieťa podľa jeho potrieb?

Ak sa pozrieme na vývoj človeka od narodenia, ten nám môže napovedať. Najprv sa vyvíja pohyb, potom reč a následne myslenie. Ako sa dnes vyvíja pohyb detí? Stále rastie počet detí s rečovými poruchami. Aké myslenie si deti rozvíjajú v našom vzdelávacom systéme? Väčšina rodičov stále ide v tejto línii a nahovára si, že normy, nastavené v socializme, sú pre ich deti OK. Veď my sme to zvládli, ani našim deťom to neublíži.

Akými vzormi sme my dospelí pre svoje deti? Ako chceme, aby deti uznávali autoritu učiteľa, keď ani my ju neuznávame. Priznajte si, koľkokrát ste pred svojim školákom, spochybnili autoritu jeho učiteľa. Čo je nám dnes ešte "sväté", čo je vlastne ľudské a stojí za to, aby sme to ponúkli našim deťom? Tradičná roľa učiteľa, či vychovávateľa sa mení. Ale my dospelí nie sme na to pripravení. Nezvládame ani rozumieť dieťaťu v prvých rokoch života, aj keď sa o to veľmi snažíme. Ukazujeme deťom ľudí, ktorí sú pre nich vzormi ľudských cností? Ukazujeme im, že svet je dobrým a krásnym miestom pre život? Hovoríme im pravdu? Sme my sami pravdiví?

Výchova dnešných detí sa nezaobíde bez prírody alebo aspoň dostatočného pohybu vonku.

Každý sme nejaký, máme svoje "oči a hlavu". Ja považujem za kľúčový pobyt a pohyb detí v prírodnom prostredí. Obzvlášť v dnešnej dobe. Dnes je, a rastie tendencia tráviť väčšinu dňa v uzavretých priestoroch. A týka sa to bohužiaľ aj detí. Deti sú tak vo svojom vývoji ochudobnené o základné zážitky, ako je zažívanie živlov, behanie po tráve, či lezenie na stromy. Deti vyrastajú v byte, potom sú v škôlke, škole, na krúžku...strácajú detstvo. Ich život je už od útleho detstva organizovaný, odohráva sa zväčša vnútri, rozhodujú princípy vzdelávania a výchovy z roku x. Deti sú neustále napomínané, tlačené do výkonov, súťaženia, hodnotenia, tlačenia informácií do hláv...načo ešte toto všetko?

Druhý dôležitý prvok výchovy je podľa mňa práca rúk. Dieťa vníma a prijíma cez zmysly, cez ruky koná, a to má v konečnom dôsledku vplyv na jeho myslenie. Porovnajte si hoci len vo vašej predstave tento princíp učenia s pasívnym prijímaním informácií od učiteľa stojaceho pred tabuľou.

Vychovávať deti a mladých ľudí znamená pôsobiť na ne tak, že ich formujeme. Každý, kto sa chce stať vychovávateľom, učiteľom, rodičom, prijíma zodpovednosť, a mal by sa zamyslieť nad tým, podľa akého vnútorného obrazu chce vychovávať bytosť, ktorá je mu zverená. Čo je dobré pre deti a pre mládež? Čo im škodí? Aké zručnosti a poznanie je pre nich dnes dôležité?

Mať zodpovednosť za dieťa a jeho výchovu, to nie je ľahká úloha. Je to úloha vskutku nepohodlná, a čo je kľúčové, a čo by vás možno ani nenapadlo, my máme rozvíjať lásku k tejto nepohodlnosti. Tá sa potom stane zdrojom toho skutočného zážitku výchovy. Toho zdroja, ktorý vás inšpiruje a deti motivuje. Aj v čase, keď dieťa nie je poslušné a prichádzajú ťažkosti. Ak s dieťaťom, či žiakom vychádzame, len pokiaľ je poslušné (podľa našich predstáv), potom potrebujeme pomoc my. Počuli ste už takú myšlienku, že poruchy detského správania vznikajú vtedy, keď dospelý má problém s dieťaťom? Chovanie dieťaťa nás ruší, sme pohoršení ...máme nejakú predstavu v našej hlave, ale nejako nesedí s tým, čo sa práve deje.

Milá mamička, hovorí mi triedna môjho syna. Robte s tým niečo. Váš syn počas celej hodiny vyrušuje, mám v pláne mu navrhnúť vyšetrenie u psychiatra. Čo môžem na toto povedať? Takéto a podobné situácie vždy riešim tak, že sa s dieťaťom porozprávam a spolu nastavíme nejaké dohody. Netlačím ho do toho, čo vyžaduje učiteľ. Zdá sa mi dokonca hrozné, že mi volá s takou vecou. Chápem, že je dnes veľmi ťažké si udržať autoritu. Preto nikdy autoritu učiteľov mojich detí nepodkopávam. Ale keby som na deti tlačila, aby boli poslušné podľa predstavy práve toho učiteľa, ktorý vyžaduje, aby dieťa bolo ticho, keď ho to absolútne nebaví, tak to nie.

Preto píšem tento článok. Chcem inšpirovať učiteľov, aj rodičov, aby sa stali ľuďmi, ktorých deti nebudú musieť počúvať, iba ak v prípade rozprávania nejakého inšpirujúceho príbehu. Ktorí nebudú mravokárcami, ale vyžarovaním vlastnej pravdivej morálky, budú deťom príkladom. Ktorí budú prácou vlastných rúk viesť deti na dobrodružnej ceste spoznávania tohto úžasného sveta. Ktorí budú na sebe dennodenne s láskou a radosťou pracovať. Ktorí budú pristupovať k dieťaťu bez predsudkov a s rešpektom, s pravým obrazom cesty, na ktorú sa im zverené dieťa, vybralo.

Prvým krokom na ceste k novej škole je, aby sme chodili s deťmi omnoho viac von. Aby nesedeli v laviciach. (Kto vlastne vymyslel lavice?) Aby sa deti stretávali so svetom, ktorý je živý, nie nakreslený, či dokonca iba napísaný.

Umožnime deťom viac pracovať rukami, umelecky, remeselne, v záhrade, nech zažijú, ako veci vznikajú, nech zažijú ten pocit a poznanie, že si veci sami môžu vyrobiť...

Tretí krok je náročnejší. Ale kľúčový. Pracujme na sebe, aby sme deťom umožnili zažiť lásku k autorite.