Príbeh o chlapcovi a vetre

Bol raz jeden malý chlapec. Aj keď bol malý, rád sa hneval. Nevedno prečo. Jeho kamaráti sa tešili, hrali a radi chodili do lesa, najmä k potoku, kde mohli behať a šliapať vodu. Najviac sa im páčilo pri Dračej jaskyni. Ale on sa netešil ani z lesa, ani z potoka, chcel byť iba v izbičke a tam ukladať hračky do radu. Hneval sa aj na otvorené okno. Raz nám prezradil, že sa bojí vetra. Zažil totiž veľkú búrku, a ten silný hluk a zážitok nevedel spracovať.

Raz v noci však prišla víla a pošepkala nám, aby sme mu každý deň zapálili sviečku hromničku, ktorá takéto strachy zaháňa. "Moje malé svetielko, pomôž mi, aby som sa nebál." A ešte mu na stolčeku nechala túto básničku

Keď vidím Slnko, nebojím sa

Viem, že mám mamu a otca, nebojím sa

Nikdy ma strach nemôže dostihnúť,

ak myslím ... v duchu Božom,

ak žijem ... v duši Božej,

ak kráčam ... vo vôli Božej.