Prečo učiť inak?

Moja cesta k pedagogike začala už v útlom detstve. A trvá doteraz. Teraz som vo veku 51 rokov prváčkou na pedagogickej fakulte. Učím sa každým dňom a mám ešte dlhú cestu pred sebou. Téma iného učenia sa stala kľúčovou témou môjho života.

PREČO UČIŤ INAK?

Veľká otázka. Ale skúsme.

Podmienky života a život sa prevratne a veľmi rýchlo menia, ale čo naša škola? Áno pribudli v nej interaktívne tabule, PC, nastal rozmach učenia cudzích jazykov...ale čo ešte? Koľko učiteľov si dovolí učiť inak? Myslím v bežnej základnej škole. Mysle detí sú popísané faktami, poučkami, údajmi...preferujú sa encyklopedické vedomosti, učenie spamäti, prevláda frontálne vyučovanie. "Nie je čas, musíme prebrať látku stanovenú osnovami, nestíhame...", to je najčastejšia námietka.

Je ale tento štýl skutočným učením? Učia sa deti učiť? Objavujú, tvoria, nachádzajú riešenia? Je im umožnené mať z učenia skutočnú radosť?

Odporúčam učiteľom dať učebnice do šuflíka a začať s deťmi objavnú cestu. Nepodávať im veci hotové a frontálnou metódou. Z viacerých zdrojov vyplýva, že keby sme zmenili aspoň vyučovanie v prvých troch ročníkoch, nastala by obrovská zmena. Ja to nazývam Dopriať deťom detstvo, čo však neznamená , že sa deti v škole budú iba hrať. Znamená to, že budeme prihliadať k ich vývinu, že nebudeme nasilu lámať ch myslenie v obrazoch abstraktnými pojmami, ale nadviažeme na tie obrazy. Budeme podávať malému žiakovi svet v obrazoch, ako to navrhoval aj Komenský cez Orbis pictus. A v prepojení cez konanie, ako to tiež ukázal náš velikán, keď s deťmi v rámci vyučovania zašiel do kováčskej dielne a pod.

Dieťa sa veľmi chce učiť, chce hltať obrazy sveta. Keď mu však podávame mŕtve obrazy, čo sú formy, pojmy, poučky...dieťa to unavuje, nedokáže si takto vytvoriť súvislosti.

Ako teda? Veď už toľkí vedci sa zapodievali vývojom mozgu, máme toľko výstupov, z ktorých môžeme čerpať. Zapamätáme si 10% počutého, 15% videného, 20% počutého + videného, 40% z toho, o čom diskutujeme", 80% z toho, čo priamo zažijeme alebo robíme, 90% toho, čo sa pokúšame naučiť druhých. To je len jedna vzorka údajov, je ich mnoho a mnoho. Ale už z tohto môžeme usúdiť, prečo je úroveň naučenia v niektorých triedach vysoká a inde nízka. Ak by ste mali možnosť prísť na návštevu do triedy, kde učiteľ vykladá a žiaci píšu, cítili by ste, aký "vzduch" tam je. A keď ich potom skúša, ako málo vedia. A potom by ste vošli do triedy, kde sa deti učia inak. Cítili a videli by ste ten obrovský rozdiel. V oboch prípadoch sa mi chce plakať, v tom druhom vždy od zúfalstva, prečo to takto nemajú všetky deti. Napr. takto:

Deti si vypočujú kľúčové učivo a následne majú možnosť výberu, akou formou ho spracujú. Môžu vypracovať gramatickú, či matematickú úlohu , alebo tému stvárniť výtvarne, či dramaticky. Pritom pracujú v skupinách a následne svoje výstupy odprezentujú svojim spolužiakom. Skúste si zrátať, koľko percent zapamätania tu môže nastať podľa predošlých údajov. Žiaci mali možnosť počuť, vidieť, diskutovať k téme v skupinke, priamo tému spracovávať, (teda dostať ju do hlbších duševných vrstiev napr. cez maľovanie, či dramatické stvárnenie) a ešte pri prezentácii aj učiť druhých. Čo viac potrebujeme? A pritom to nie je ani také zložité. Bežný učiteľ vám síce povie, že to chce veľa času na prípravu. Ale ja tvrdím, že dnes, keď je všetko na internete, ak si ja vyberiem tému, mám prípravu urobenú vcelku šikovne. Navyše ma to baví, oživuje, napĺňa, a o čo viac ma potom napĺňa to živé učenie, tá radosť detí pri tomto procese.

Takže reforma školstva nemusí byť až taká komplikovaná. Hlavne by som zasa o "chvíľu novým" odborníkom na MŠ SR odporučila, aby nehľadali cestu v tvorbe nových učebníc a nezadávali zákazky na všeličo možné. Ale aby umožnili učiť inak, aby učitelia boli vedení k tvorivosti( to všetko o mozgu a iných spôsoboch učenia sa na vysokej škole naučia, na tej mojej určite, prípadne sa to dá naučiť aj samoštúdiom, potom stačí chcieť a začať to robiť). A tvorivosť ide ruka v ruka s odvahou...

Takže na záver iba toľko. Stačí veľmi málo a môže nastať revolúcia vo vyučovaní v prvých troch rokoch. A tie sú podľa mňa kľúčové. Stačí sa len pozrieť, ako dieťa vníma, ako sa najľahšie učí spamäti, že je dôležité osloviť aj jeho citovú stránku, nielen intelekt , že keď abstraktné myslenie rozvíjame predčasne, vedie to k oslabeniu jeho výkonu. Stačí len veciam dať ten správny čas a spôsob a naše deti budú múdrejšie a zdravšie. A to by malo byť našim cieľom. Ale aká je realita?