Pôrod-stretnutie s najhlbšími silami prírody vo svojom tele.

Spôsob, akým dieťa prichádza na svet, môže ovplyvniť celý jeho ďalší život.

Zrodenie dieťaťa je najväčším zázrakom na Zemi, pretože všetky nebeské hierarchie mu postupne dávajú do vienka dary. Láska, tajomne a potichučky prichádza z duchovnej ríše. Žena v požehnanom stave chráni a objíma dieťa svojim telom. Mala by to robiť aj svojou dušou, až do dospelosti dieťaťa. (K. Funk)

Porodila som 5 krásnych a zdravých detí. Všetky moje tehotenstvá boli rizikové, každé bolo iné, každý pôrod bol iný, každé dieťa je iné. S mojimi tehotenstvami sa spája mnoho príbehov, kedy som si potvrdzovala, že počúvať svoj vnútorný hlas je veľmi dôležité. Môj prvý syn by neprišiel na svet, keby sa mi neprisnil sen, ktorý mi dopredu priniesol situáciu, ktorá sa nasledujúci deň odohrala. Prisnilo sa mi, že mi sestrička prišla pichnúť injekciu s čiernou tekutinou. Následne sa to ráno udialo. Ja som si však všimla ten čierny obsah a povedala som jej, že tá injekcia nie je pre mňa. Bola pre ženu, ktorá ležala oproti a vyvolávali jej predčasný pôrod. Keď som čakala druhé dieťa, v 7.mesiaci mi začalo tvrdnúť brucho. Nasadili mi dva druhy liekov 3x denne. Nebrala som ani jeden. Keďže lekár nechcel diskutovať o tom, že podľa svojho vnímania tie lieky nepotrebujem, a teda nechcem, zariadila som sa po svojom a skončili v toalete. Ale poďme k tým pekným príbehom. Svojim deťom v brušku som spievala, rozprávala som sa s nimi, žila som život plný radosti ako sa len dalo. Môj prvý syn Krištof mi už v brušku priniesol do života Krista. Všetky deti som rodila v nemocnici a nebudem popisovať všetky tie nepekné veci, ktoré tieto udalosti sprevádzali. Bolo to v čase, keď ešte neboli iné možnosti. Dnes by som rozhodne rodila doma s dulou. Čo však nezabudnem a chcem vám sprostredkovať je rada mojej indiánskej kamarátky pred pôrodom.: "Predstav si, že riadiš loďku a držíš v ruke kormidlo. Nesmieš to kormidlo pustiť, lebo sa ti to vymkne spod kontroly a budeš stratená." Pri pôrode som si na ten obraz spomenula. Veľmi mi pomohli dýchacie cviky, ktoré som sa naučila a tie sa stali mojim kormidlom. Uľahčovali mi zvládať bolesť, držali ma v rytme, pomohli maternici lepšie sa otvoriť. A z mojej osobnej skúsenosti odporúčam chodiť, neľahnúť si a pri kontrakciách si čupnúť s rozkročenými nohami- ako to robia indiánky a ešte ideálne do vody. Pomáha to veľmi a ušetrí vám to veľa času a bolesti. Ku pôrodu sa viac nechcem vyjadrovať, ani spisovať rady, je ich už dnes dostatok. Nech už rodíte doma alebo v pôrodnici, vytvorte si na tomto mieste svoj priestor lásky. Dieťa sa rodí samo, žena len pomáha.

Tíško, tíško, dieťatko sa zrodilo, prišlo k nám o polnoci, zrodilo sa z Božej moci.

Keď človek vstupuje ako dieťa do sveta, prichádza bezprostredne z duchovného sveta. Z ducha sa rodí do tela. Prostredníctvom toho, čo sa odohráva vo fyzickom svete, na ktorý sa pozeral z duchovných svetov pred svojim počatím alebo narodením, bude zahalený svojim fyzickým telom, aby v ňom prežíval veci, ktoré môžu byť prežívané len v tele. Postupne ako dieťa rastie, celá plnosť ľudskej bytosti sa stráca v tele. Človek žije fyzický život a postupne sa vo svojom tele stráca. Až sa v okamihu smrti znovu nájde v Duchu. Deti sú preto vo svojej podstate rovnaké, až postupne, keď dospievajú sa stávajú rôznymi, je to niečím, čo majú v krvi, s čím sa narodili, ale čo postupne dozrieva, a to sú rôzne nadania a schopnosti. A možno vás prekvapí, že otázka nadaní a schopností, ktoré nakoniec spôsobujú nerovnosti medzi ľuďmi, sa objavuje v súvislosti s myšlienkou Vianoc. Správnu rovnováhu vo fyzickom tele dosiahneme vtedy, ak porozumieme pôvodu svojich schopností, ktoré nás odlišujú od iných ľudí. K tomu nám pomáha Vianočné svetlo, aby sme pochopili toto mystérium dieťaťa. Dieťa vstupuje do sveta s myšlienkou rovnosti, neskôr sa však v človeku vyvinú sily nerovnosti, ktoré nepochádzajú z tejto zeme. Mystérium dieťaťa, myšlienka nových Vianoc je to, čo môžeme cítiť, že nás to posilňuje, že nás to nesie v živote. Nesie nám zvesť, že sa máme pokúsiť zrodiť Krista sami v sebe, k nášmu osvieteniu. K posilneniu vzhľadom k mnohému zlu a bolestiam, ktorým 

Pôrodom končí vzácne a výnimočné obdobie skrytosti a vzájomnosti.

Nastáva prvé oddelenie dieťaťa od matky, ktoré začína znepokojením a napätím z očakávania. Zo zasneného času prichádza čas, kedy sa telo, duša a duch spoja a pustia sa na cestu do sveta. Dieťa vníma a cíti, že prichádza čas, kedy je potrebné zvládnuť prvú hranicu, prvý okamih odporu( v zmysle niečo prekročiť, zvládnuť) v živote a ono dáva prvý impulz k začatiu procesu pôrodu. Začínajú bolestivé sťahy, ktoré po niekoľkých hodinách trpezlivého znášania vedú k prekročeniu hranice, niekedy blízkemu hranici existencie. Dieťa vyžaruje impulz, ktorý je veľmi silný a posilňuje aj vôľu matky k tlačeniu. Dostane odvahu a silu, aj keď sa jej chvíľami zdá, že sa to už nedá zvládnuť. Zrazu príde tá chvíľa, kedy nečakaná sila posunie dieťa behom pár sekúnd do sveta. Objaví sa hlavička a za chvíľu celé telíčko. A zrazu už leží zabalené v plienočke na maminkinom bruchu. V okolí matky a dieťaťa sa rozhostil zázračný pocit, svätý okamžik, hlboký pocit vďačnosti.