Naša škola

Moja najobľúbenejšia životná téma je isto-iste škola. Fascinuje ma, že ešte stále v našej škole prevažuje spôsob učenia, ktorý sa u nás na Slovensku udomácnil počas vlády KSČ. Vtedy sme v rámci pedagogiky prevzali sovietsky vzor. Máme už veľa možností, ako svoje učenie vylepšovať. Dostávajú sa k nám a vznikajú nové a nové metódy. To je skvelé. Ale môže to byť aj problém. Čo si z toho množstva vyberiem? Radšej ostanem pri tradičnej metóde analyticko-syntetickej hláskovej, alebo skúsim inú. Na mojej ceste životom som sa zatiaľ naučila, že pravda je prekvapivo najjednoduchšia. A ešte mi pomôže, keď si pozriem súčasný šlabikár. Skúste to a sledujte, čo to vo vás vyvolá. Ja som síce precitlivelá, takže mne prišlo zle, ale skúste to pre istotu vy. Takže mne sa napr.páči spôsob učenia počítania, kde sa neučíme, že 2+3 sa rovná 5, ale že k výsledku 5 sa môžeme dostať viacerými cestami. Že to môže byť 2+3, ale aj 1+1+1+1+1 alebo 4+1...Ukážem tak žiakom svoj kľúčový postoj k životu. Úloha nemá len jedno riešenie. Riešení je veľa. Matematika je veda exaktná, ako sa vraví , a nebudem ju učiť cez zmysly. Keď som bola malá, ktosi povedal, že keď hrám na husle, budem dobrá v matematike. Matematika je spojená aj s hudbou a aj s pohybom. Potrebujeme deti rozpohybovať, nielen navonok, ale aj vnútorne, aby pochopili napr. násobky. A neskôr vďaka vnútornej pohyblivosti, vďaka tomu, že vnútorne nestuhnú, dokážu pochopiť aj omnoho zložitejšie matematické súvislosti. A určite im nebude tak záležať na číslach 1-5, ktoré sa používajú na vyhodnotenie ich matematických zručností. A čo také písanie a čítanie? Aký je tu ten jednoduchý hlavný princíp? Tu sa mi vidí, že sú zmysly na mieste. Posúďte sami. Ak sa malé dieťa učí reč napodobňovaním, zrkadlí našu reč, potom skúsme pokračovať týmto smerom aj ďalej. Využime najprv hlas- čítajme my deťom, rozprávajme im rozprávky a príbehy. Prváčikovia radi kreslia, maľujú, cvičia, tancujú, spievajú a hrajú divadlo. Využime tieto pre nich prirodzené cesty k učeniu. Písmená vyvodzujme z pohybu alebo obrázku. Prečo ich ešte dnes stále tyranizujeme podľa sovietskeho vzoru? Nejde mi to do hlavy.

V prvom 6-7ročí teda ukladáme základy. Čo je kľúčové v tom druhom? Čo máme deťom poskytnúť, dať, umožniť? Aj Komenský spomína, že už aj v prvom sedemročí má dieťa zažívať bázeň. Bázeň Božiu. A v tom by sme mali v ďalších rokoch pokračovať. Umožnime deťom okrem dobrej školy, kvalitnej stravy, zažívať umenie a prácu, umožnime im rozvíjať si nielen hlavu, ale aj srdce a ruky. Deti by mali prežiť ďalšie roky v úcte k autorite a v bázni ku kráse. Mali by často "ostať v úžase". Súčasťou ich života by mala byť doslova aj náboženská výchova. Ak nezažijú v týchto prvých školských rokoch bázeň, úctu k autorite, už sa im to možno v ďalšom živote nepodarí. Skúste si spomenúť na tieto roky(7-cca14). Čo bolo pre vás kľúčové? Ja osobne som zažila náboženskú výchovu v podobe socialistickej ideológie. Beriem ju ako súčasť vývoja ľudstva aj svojho. Je to neuveriteľné, ale dieťa naozaj vie, čo potrebuje. Len k tomu potrebuje priestor. Ja som ho našťastie dostávala. Keďže som sa "dobre učila a poslúchala", rodičia mi ho dopriali. Neviem doteraz, či vedeli o mojich tajných aktivitách. Aj v tuhom období rozvoja komunizmu som si ja sama, potichu a nenápadne našla svoju náboženskú výchovu. Socialistická výchova našťastie neopomenula výchovu k mravom a ľudskosti, a keďže som čítala všetko, čo bolo, oslovila ma kniha Timur a jeho družina a nadchla som svoje kamarátky pre timurovskú hliadku, ktorá si sama zvolila zámer svojej činnosti. Pomáhali sme starým ľuďom vo svojom okolí a starali sa o zanedbané hroby. To sme vo svojom okolí našli ako biele miesto pre našu činnosť. ("moje zakladateľsko-komunitné vlohy sa teda prvý krát prejavili už v útlom veku, cca v 9 rokoch" ) Náboženská výchova však nie je len o výchove mravov. Tie sa napokon tvoria podľa vzoru dospelých vo vašom okolí. Ale je tu jedna kľúčová vec. Je o tom, aby sme sa naučili mať úctu a bázeň. Dokázali ostať v úžase pred Božím dielom. V tomto období druhého sedemročia potrebujú mať niekoho a niečo, čo v nich tieto pocity vyvoláva. Tak ako v prvom sedemročí sú stravou pre dušu a Ducha rozprávky, v tom ďalšom sú to biblické príbehy, legendy o svätých, bájky, eposy, mýty. A dospelí ľudia s prirodzenou autoritou, so silným JA, ktorí vaše dieťa sprevádzajú na ich ďalšej ceste.

Ak dieťaťu toto umožníme, pomáhame mu tým na ceste života položiť základy pre silné JA. Pre silu Ducha, vôľu prežiť život v Pravde, napriek spoločenským, či iným okolnostiam. Pre silu, ktorá mu umožní stať sa celistvou bytosťou a kráčať v ústrety Bohu, ba čo viac, možnosť stať sa pomocníkom Božím . Boh nás predsa stvoril na svoj obraz. Môžeme byť ako on. Ale bez prežitku bázne, žasnutím napr. nad pestrosťou a dokonalosťou prírody a úcty sa nám to možno nepodarí.

Akého Boha, akú úctu, akú krásu, akú autoritu dnes deti zažívajú? Toto zamyslenie už prenechávam vám.

Len ako učiteľka vás prosím, neznevažujte autoritu učiteľa svojho dieťaťa, nech je akýkoľvek. Dieťaťu to nepomôže, práve naopak. Ak sa vám práca toho ktorého učiteľa nepáči, máte mnoho možností. Dieťa prirodzene túži mať v učiteľovi a v rodičovi Boha. Pracujme na sebe, aby sme mu mohli byť vzorom, ku ktorému vzhliada s bázňou.