Moje prvé sedemročie

 V rámci prvého sedmiročia, ktoré sa nesie v znamení posolstva SVET JE DOBRÝ, si pamätám iba na jednu smutnú chvíľu. Mám asi 5 až 6 rokov, sedím za dverami svojej izbičky, opretá o dvere, aby nikto nemohol vojsť a hnevám sa. Niekto mi ublížil, bytostne to cítim. Hrala som sa na predavačku a zároveň kupujúcu a moja mama necitlivo vstúpila do tejto hry, do môjho zahĺbenia, do "smrteľne vážnej situácie", keď som práve vážila zeleninu pre zákazníka. Práve potrebovala, aby som v tejto chvíli bola niekde inde a robila niečo iné a vytkla mi, že som ju neposlúchla a nie je to tak, ako povedala.

Prerušila moju smrteľne vážnu hru a ja som sa priam smrteľne urazila.

Inak bolo moje prvé sedmiročie plné nerušenej voľnej hry, hrala som si dookola svoje dve role- predavačku a učiteľku, myslím, že na školu som sa hrala preto, lebo moja najlepšia kamarátka išla do školy rok predo mnou. Takže každé ráno som vzala školskú tašku po bratovi a išla akože do školy. Po ceste som zbierala špaky a akože fajčila. Cítila som sa tak veľmi dôležitá.(moja mama fajčila). Po prejdení tradičného okruhu som sa vrátila domov a popritom, čo mama varila, som pokračovala vo výučbe. Keďže v kuchyni sme mali iba kalendár, to bola moja kniha aj zošit. Pýtala som sa neúnavne na písmenká, a potom som ich do kalendára zapisovala. Tak som sa naučila čítať aj písať, ale niekto mi zrejme ukázal aj tie písané, takže som si pýtala aj tie, a takto som si vypĺňala čas, kým som sa do školy reálne dostala. Každý deň som sa hrala aj na učiteľku, mala som svoju katedru, pero, ...všetko, čo treba, som si našla a vytvorila. Potom som sa hrávala na predavačku. Najradšej som predávala zeleninu a ovocie.

Prečo som sa hrávala tieto dve rolové hry?

Myslím si, že v tej prvej som napodobňovala svoju kamarátku, ktorá už do školy chodila. Veľmi mi vo svojich hrách zrazu chýbala. Vyslovene som trpela, že ja ešte do školy nechodím.

V tej druhej hre na obchod- o tej si myslím, že to bola najobľúbenejšia hra mojej kamarátky a spolu sme sa ju hrávali najviac.

Viete, čím dnes sme, ja a moja najlepšia kamarátka z prvého sedmiročia? Ja som učiteľka a ona je predavačka. Možno je to náhoda, možno stojí na zamyslenie a pozorovanie, všímať si rolové hry detí, najmä okolo 6 roku dieťaťa. Je však otázne, a to si treba dobre všímať, čo napodobňujú. To, čo si pýtajú a hrajú sa môže vyplýva z ich vnútorného prameňa, alebo môžu napodobňovať svoje okolie.

Moje prvé sedmiročie bolo teda plné hry a pohybu. Pohyb tvoril väčšinu môjho dňa. Vďačim tomu za to, že som nechodila do škôlky. Pred bytovkou sme mali pár preliezok - veľmi jednoduchých a na tých som v kuse visela a stvárala akrobatické kúsky. Mama ma nazývala opicou, pretože som bola neskutočne mrštná a nevedela som sa toho pohybu nasýtiť. Ak som mohla, trávila som na tej hrázde a preliezkach celé hodiny.

Nemala som veľa hračiek, a nepamätám sa na nejaký pocit, že by mi niečo v tomto smere chýbalo. Nejaké bábiky, plyšový macko, ktorý ma sprevádzal ešte aj v školskom čase, viac si ani nevybavujem. A nepamätám sa na telku. Asi sme ju ešte nemali. V školskom čase si ju už pamätám, ale sedela som pri nej veľmi málo.

Najradšej som objavovala všelijaké tajomné zákutia, lozila na stromy, mali sme tam koryto vyschnutého potoka, kde rástli všelijaké kríky a stromy a terén bol členitý, bol to neskutočne dobrodružný svet a každý deň sme tam objavovali niečo nové.

Takže kľúčové momenty, ktoré si pamätám z môjho predškolského času sú moje rolové hry, pohybové aktivity a zažívanie dobrodružstiev v areáli môjho bydliska.

Vcelku si myslím, že to bolo zdravé, že dokonca vďaka tomu som taká tvorivá, pretože ma nikto neovplyvňoval, nemanipuloval, mala som dosť času a priestoru na zažívanie a rozvoj samej seba v rámci hry a pohybu. To bolo to, čo som si pýtala- mať nerušenú hru a veľa veľa pohybu- to mi aj bolo s dôverou dopriate a to som si doplna nasýtila. Pocit, že mi rodičia dôverujú už v predškolskom veku, mám veľmi silno vžitý. Samozrejme, že mali o mňa strach, vnímam, že tam bol, ale naučili sa mi dôverovať a reflektovať to, čo si pýtam, a to boli kľúčové body ich výchovy. Nepamätám sa, že by ma niekto karhal, niečo mi zakazoval, určite tam boli nejaké pravidlá. Spomínam si na jedno. Keď som sa opýtala nedávno svojej mamy, aké som bola dieťa, takto odpovedala: "Bola si veľmi dobré dieťa, len jednu "chybu" si mala - túlavé nohy, odjakživa."

Túlavé nohy sa samozrejme prejavili už v predškolskom veku, takže som sa kľudne dokonca už ako 4 ročná vybrala bez akéhokoľvek strachu do inej štvrte. Rodičia ma potom so strachom hľadali. Ale ja som sa nikdy nestratila a vždy sama vrátila. Rodičia si boli vedomí toho, že moje potulky nezastavia, tak mi len stanovili pravidlo: " Keď sa rozhodneš niekam vybrať, príď nám to pred výpravou oznámiť." Pravidlo som okamžite rešpektovala, aj preto, že som raz na takejto potulke zažila aj niečo nezvyklé, čomu som nerozumela a cítila som sa neisto. Akosi som rozumela tomu, že bude dobré, keď rodičia budú vedieť, kam smerujem.

Nechodila som ďaleko, ale v spomienkach to vyzerá, akoby som chodila po veľkom šírom svete. Možno aj vďaka tomu som bola schopná chodiť v rámci nášho mesta ako školáčka všade sama, bez sprievodu rodičov a v 12 rokoch ma pustili samú vlakom na dlhú cestu.

Nepamätám sa, že by som v tomto čase cítila, že ma niekto okrem rodičov a starých rodičov sprevádza a chráni. Oni boli pre mňa kľúčoví a v podstate tam vidím najmä mamu, otec bol v čase mojich hier v práci. V školskom veku už som zavnímala pocit neviditeľného sprievodcu.