Kľúčový je učiteľ a kľúčové učivo

Som externou študentkou pedagogickej fakulty v Nitre. Myslela som si, že toto štúdium bude pre mňa formálne, ale čuduj sa svete, veľmi ma baví. Samozrejme učím sa len výber, ktorý mne dáva zmysel. A hľadám súvislosti, lebo keď ich nenachádzam, tak si málo zapamätám. Ale je príjemné obohacovať svoje obzory a byť prváčkou spolu so svojou dcérou. Som veľmi spokojná s tým, že sa učíme veci, s ktorými ohľadom vyučovania a smerovania školstva súhlasím. Štúdium je OK, ale realita je bohužiaľ iná:

Zaujal ma Komenský a je mi ľúto, že naše školstvo sa naňho odvoláva len formálne.

Práve sa učím, že vývoj zápästia a prstov prebieha v 9.- 13.roku, a teda ruka sa nemá v tomto čase preťažovať. Realita v škole tomu nezodpovedá.

Mnoho pedagógov a filozofov navrhovalo skvelé veci už storočia dozadu, ale my dnes deti týrame, namiesto toho , aby sme vytvárali školy plné záujmu o spoznávanie sveta. Deti majú záujem, chcú sa učiť, vedia sa nadchnúť. Ale to sa deje u nás stále len zriedka. Chodím po školách a často sa dívam na to, ako sú deti priam mučené frontálnym nezáživným vyučovaním, ktoré len kopíruje učebnicu a pracovné listy. Na univerzite sa učíme o tom, ako má vyzerať moderná škola. Ale tá tradičná stále vedie deti k bledým tváram a v podstate ich ničí. Ničí ich myseľ, telo aj dušu.

OK, je to realita. ktorú poznáme. Deti sú preťažované veľkým množstvom faktov, učia sa definície v žltom rámčeku namiesto toho, aby skúmali a objavovali. Učia sa prevažne hlavou a do hlavy, pritom tí najväčší velikáni už tesne po stredoveku radili učiť sa "hlavou, rukami a srdcom".

Ach jaj. Čo s tým? Vieme, že kľúčový je učiteľ. Voľakedy to bol pán učiteľ. Jeho povolanie mu bolo poslaním. Verím, že aj dnes je mnoho takých. Ale všetci plačú, že nemajú čas na to, aby učili inak, lebo keď príde inšpekcia, nebude ju zaujímať, že deti sa v škole tešia z učenia a pod, takže hlavný problém je kľúčové učivo. Našla som aj jeden dokument k reforme školstva, kde je to tiež spomenuté. Nie je z pera ministerstva. Ministerstvo sa vyjadrilo asi takto. Tento rok sa nám podarilo nezačať nič, čo by sa nám nepodarilo aj dokončiť, uviedla na otázku, čo sa v rezorte školstva tento rok (2019) nepodarilo, ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Martina Lubyová (SNS). Reforma školstva sa skladá zo 150 zmien a má stáť za desať rokov 9 miliárd eur. Zvýšia sa samozrejme platy učiteľom, to je hneď prvý bod. Ďalším dôležitým bodom je, že školská dochádzka by mala začať už v piatich rokoch. Kto na toto prišiel? Kde sa toto osvedčilo? Náš vzor je predsa vraj fínsky model, to už mnoho krát zaznelo. Ako si z tohoto modelu berieme príklad? Tam chodia deti do školy od 7 rokov. Prečo asi? Nervová sústava dieťaťa nie je ešte zrelá. Pre deti vo veku 5 rokov je ich hlavnou prácou hra. Nie interaktívna tabuľa, počítače a učenie, čo je už v aj v materských školách bežná prax. Dieťa ešte nemá vyvinutý ten typ myslenia a vnímania, aby sa s porozumením učilo čítať a písať. Schopnosť tohto vnímania sa postupne vyvíja cca od 5 rokov, ale plne k dispozícii je v 7.roku. Ak u detí toto rozvíjame predčasne, stáva sa to technikou, nerozvíjame tak plný význam čítania, ktoré je vlastne umením. Prvým krokom na ceste k písaniu a čítaniu je reč. Reč je živá. Ak rozprávame, v našej mysli prebiehajú zároveň obrazy. Reč je niečo, čo v nás vyvoláva vnútorný pohyb. Písanie je už v podstate "umŕtvená reč" a čítanie je "znovuprebúdzanie odumretej reči". Ak sa s týmto pohľadom pozriete na proces učenia písania a čítania, dôjdete k záveru, že človek musí vyvinúť vnútorný pohyb a aktivitu porozumenia a vnímania. Učiteľ má viesť k dieťa k tomuto "hýbaniu". Namiesto toho sa ale deje vyčerpávajúce a životné sily berúce ohýbanie a lámanie. Nespájame dieťa so žiadnym porozumením. Myslenie sa rozvíja vtedy, keď sa človek učí chápať súvislosti medzi skutočnosťami a javmi. Dieťa potrebuje zažiť AHáaa, Vnútri zažiari pochopenie. Ale namiesto toho vedieme dieťa k tomu, aby si mechanicky vytváralo spojenie, ktorého súvislosť nechápe. A to sa deje už hneď na začiatku školskej dochádzky, kde často ešte ani 7 ročné deti nie sú pripravené na túto "mechaniku". A potom to už ide ďalej a ďalej. Sama som tohto produktom, ale hnevá ma, že mám 50 rokov a v školách je to prevažne nie že rovnaké, ale ešte horšie. Deti už síce nemusia sedieť s rukami za chrbtom, ale za to môžu sedieť s rukou držiacou si bradu. Už nevládzu, sú rezignované a výsledky tejto mechaniky sú slabé. Je to predsa jednoduché, treba učiť deti v súvislostiach, medzipredmetovo... na Slovensku máme overený model tohto učenia. Prečo skončil mnoho rokov dozadu v šuflíku a stále nie je na svetle sveta? Jasne, že preto, lebo vláda....iné priority, časté zmeny ministrov, ...Rada by som ukončila tento blog tak, že šak zmena zdola. Ale ako zdola, koľko to ešte bude trvať? Ja osobne na tom pracujem takmer dennodenne od roku 2005.

Rada by som verila voľbám, ktoré sú za dverami...vždy som bola veľký optimista. Ale akosi neverím.Ale aspoň trochu svetla od velikána, na ktorého sa naše školstvo odvoláva. Naší didaktiky začátkem i koncem budiž: Hledati a nalézati zpúsob, podle něhož by vyučující učili méně, ti však, kdo se učí, naučili se více...