Keď som chodila do školy

Škola bola pre mňa miestom, kde svieti slnko. Keďže mi učenie šlo ľahko, mama bola na mňa hrdá a podporovala ma v tom množstve jednotiek, výhier v súťažiach, navyše sa jej vo mne napĺňal jej nenaplnený sen, keď ma pripravovala na súťaže v prednese prózy a poézie (Hviezdoslavov Kubín). Až do ôsmej triedy som mala samé jednotky, pričom som sa učila minimálne, a akýmsi zázrakom som vyhrávala dokonca aj matematické a raz aj fyzikálnu olympiádu. Pritom dodnes týmto predmetom nerozumiem. Školu som milovala od prvého vstupu do nej až po ôsmu triedu.  Učitelia ma mali radi, keďže som napĺňala ich ambície, ale našli sa aj takí čudáci, čo mi ublížili, ale zrejme nielen mne. Najlepší vzťah som mala s učiteľkou slovenčiny, mala som ju rada ako mamu, pretože so mnou komunikovala aj mimo učiva. Zdá sa mi, že bola jediná, kto sa mi prihovoril ako človek. Inak to bola dosť bieda, dostávala som jednotky za to, že som opakovala učivo z knihy a poznámok a naučila sa schématicky vypočítať príklady. Ničomu som neporozumela, asi to bolo šťastie, že som všetko posúvala iba do krátkodobej pamäte, a to aj na gymnáziu a vysokej škole. Viem čítať, písať a počítať, a to je asi tak všetko, čo som sa naučila počas 17 rokov štúdií. Čo sa týka učiva. Samozrejme , že si ešte pamätám pár vzorcov a dátumov, pamätám si aj jeden príklad z fyziky, a ešte zopár vedomostí by som vylovila. Ale naozaj nemôžem povedať, že rozumiem vzťahom a súvislostiam tohto sveta z pohľadu napr. chémie. Gymnázium bolo pre mňa zvláštnym obdobím. Boli tam čudné zvyky a pomery Tu som silne pocítila, vďaka triednemu učiteľovi, vplyv povolaní našich rodičov. Zaujímali ho iba deti doktorov a právnikov, a potom počet našich zameškaných hodín. Za celé 4 roky si ma všimol iba raz, keď pri zrátavaní zameškaných hodín ( v tom sa súťažilo a dosiahli sme ako trieda najlepšie výsledky) som bola vyhodnotená ako najlepšia. Inak som preňho neexistovala. Najviac ma nebavil dejepis, bol to súpis termínov zjazdov komunistickej strany, úplne som mala k nemu odpor, hoci učiteľka dejepisu bola snáď jediný normálny učiteľ na škole. Najviac ma bavil zemepis, ale učiteľka zemepisu ma akosi nemusela, tak som z neho mala najhoršiu známku. To ma vskutku trápilo, pretože to bol jediný predmet, ktorý som sa učila s radosťou. A ešte som mala rada ruskú literatúru. Asi ju mala rada aj naša učiteľka, aj keď nám iba diktovala poznámky do zošita, a z tých nás potom aj skúšala. Vlastne všetci to tak robili. Ich vyučovanie spočívalo v tom, že nám diktovali poznámky do zošitov. A je mi smutno, že naše deti sa učia ešte stále takto (na druhom stupni a strednej škole).  Ale verím, že už je čas, keď pomaly rodičia a nadšenci prejdú  a vytvoria iné cesty, aby sa deti mohli učiť skutočne pre život.